Spomenul som si na príbeh z detstva, drahí priatelia (no, tiež nie priatelia). V desiatich rokoch som mal možnosť stráviť tri týždne na dedine u príbuzných a všetky tieto tri týždne sa na večeru podávali pohánkové kaše.
S mysom, s cibuľou, s mrkvou, ochutené maslom a úžasne chutné. Podľa môjho názoru v ňom boli ešte huby, to však nemôžem s istotou povedať - bol by malý a varenie ho zvlášť nezaujímalo.
Prvý deň som to nejedol, zhltol som to - veľkou lyžičkou.
Neodmietol som, keď sa ráno zahriali zvyšky večernej kaše.
Na večeru bola opäť - voňavá, vyživujúca ...
A opäť na raňajky ...
Na konci prvého týždňa bol pocit, že do seba vtláčam pohánku a ona šplhá dozadu, pričom mi ju prebrala aj cez nos a uši. O týždeň neskôr bolo pre mňa jediným jedlom cukrový chlieb, ktorý vozili cez deň.
A keď vrecúško pohánky skončilo a pozývajúca partia začala „kopať“ zemiaky, potom... Och, bol sviatok! Len varené zemiaky bez oleja, so soľou - aká lahodnosť sa ukázala!
Prečo to píšem?
Vôbec nie preto, aby sa dalo nadávať na pohánku alebo pochváliť zemiaky. Je to len tým, že odvtedy nie, nie, a myslel som si - iba ja, malý, som trpel tým, že to stravovanie bolo nenahraditeľne nudné? Je to skutočne norma pre všetkých ostatných?
Faktom je, že každú chvíľu vo svojom krmive vidím titulky „Varil som raz a teraz varím každý deň.“ "Varím takto už mesiac a rodina je šťastná." No, také veci. A pýtam sa - je to pravda? Nie, verím ľuďom a myslím si, že píšu pravdu, ale tu ...
Pre mňa je to rovnaké jedlo každý deň, nie jedlo, ale skôr trest. Zdá sa, že v starovekej Číne došlo k poprave (alebo nie, v Číne si to presne nepamätám), keď odsúdeného kŕmili množstvom vareného mäsa a vody. A nič iné sa nedalo. Ten, kto bol odsúdený... bol odsúdený. Pretože telo na takúto stravu prestalo fungovať.
Chápem, že nikto neprivedie blízkych do takého stavu... Je však skutočne možné, že po týždni mono-diéty sa rovnaké jedlo dostane aj do ľudí? A keď ich to začne nudiť, koľko rokov sa na to nepozreli?